Daniela Valentová

Od malička som bola zvedavá, rada som sa učila nové veci, rada sa rozprávala s ľuďmi a počúvala ich príbehy. A tak to asi plynutím času prirodzene prestúpilo do toho, že som to všetko mala potrebu odovzdať druhým. Možno ako novinárka, redaktorka?? No, som nakoniec právnička a "históriu" sprievodkyne píšem od roku 2017 popri právnickej praxi.

Žijeme v presvedčení, že históriu mesta vytvárajú zaujímavé domy, kostoly, sochy...., a tak popisujeme ich nádherné klenby, fresky, ktoré zdobia ich interiéry, každý záhyb na stárnutím zvetralej omietke. Ale skutočnou históriou mesta sú ľudia a príbehy, ktoré sa tam odohrali. Vášne, ktoré sa v tých domoch prebúdzali alebo romány,ktoré tu boli napísané. Tajomstvá lavičiek, na ktorých sedeli, kto kam chodil na dúšok rannej kávy. Stopy ľudí na schodoch, ktoré síce menej ako iné pútajú pozornosť, ale aj oni sú historickou súčasťou mesta.

Bez ľudí je mesto, nech je sebakrajšie, vyprázdnené a chladné. Zo života miest už dávno zmizli a ja sa ich na svojich zájazdoch sem pokúšam vrátiť.

Zájazdy späté s prírodou sú pre mňa únikom zo sveta výkonov, v ktorom žijeme. Prinášam na nich spomalenie a uvedomenie si, že príroda je najlepšia liečiteľka.

Jednoducho vytváram mozaiku poznania, zážitkov a tiež chutí, pretože si myslím, že aj lokálne jedlo je tým, na čo sa tiež spomína.

Ale viem aj povedať "neviem". Nepovažujem to za prejav nevzdelanosti, ba práve naopak, vnímam to ako prejav pokory a uvedomenia si svojich limitov. A tu zacitujem Konfucia: "Múdrosť je priznanie si toho čo viem, že to viem a toho čo neviem, že to neviem".