Cesta domov
Andrea Slezáková | 24.04.2025
Išla som raz z obchodu, tašky ťažké, lakeť tresknutý o rám dverí v autobuse a káva, na ktorú som sa celý deň tešila, samozrejme zabudnutá kúpiť. Deň na nič. Pred obchodom na lavičke sedel chlapec, mohol mať tak dvanásť, možno trinásť. Nohy od blata, oči červené, celý taký zronený. Ľudia chodili okolo, nikto si ho nevšímal. Niečo mi nedalo pokoj, tak som sa otočila a sadla si vedľa neho. Po chvíli ticha povedal, že sa pohádal s mamou, ušiel z domu a teraz nevie, čo má robiť. Vytiahla som jablko z tašky, podala mu ho a ponúkla, že môžem zavolať jeho mame. Najprv váhal, ale nakoniec prikývol. Mama cez telefón plakala, počuť to bolo aj bez reproduktora. Prišla si po neho do pár minút. Objala ho tak silno, až sa mi tisli slzy do očí. Len mi poďakovali a odišli. Cestou domov ma stále bolel lakeť a tašky boli rovnako ťažké, ale mala som pocit, že ten deň nakoniec nebol až taký zlý. Niekedy stačí len chvíľa a trochu záujmu.
